VIKTÓRIA A JOZEF ULMOVCI MILOSRDNÍ SAMARITÁNI Z MARKOWEJ
Rodina Ulmovcov
Jozef Ulma (2. marca 1900 - 24. marca 1944)
Bol synom Martina a Františky, rodenej Kluzovej. Jeho rodičia obhospodarovali trojhektárový pozemok, na ktorom im Jozef pomáhal pracovať už od útleho detstva. Absolvoval štvortriednu základnú školu a v roku 1921 bol povolaný na vojenskú službu. V roku 1929 nastúpil na poľnohospodársku školu v Pilzni (Poľsko), ktorú ukončil s vynikajúcimi výsledkami.
Založil prvú ovocnú škôlku v Markovej a čoskoro sa začal živiť predajom sadeníc. Pravdepodobne jeho zásluhou sa v tejto oblasti objavili štepené jablone. Okrem záhradníctva, Jozef Ulma bol propagátorom pestovania ovocia a zeleniny a venoval sa aj včelárstvu a tiež chovu priadky morušovej. Jeho vynaliezavosť a angažovanosť v tejto oblasti boli ocenené na Okresnej poľnohospodárskej výstave v Przeworsku, ktorú v roku 1933 zorganizovala Okresná poľnohospodárska spoločnosť.
Bol to človek so širokými obzormi: dodnes sa zachovala časť jeho knižnej zbierky s exlibrisom „Domáca knižnica – Jozef Ulma“. Medzi jeho knihami nájdeme okrem iného príručku o elektrotechnike, príručku o fotografovaní, knihu o využití vetra v hospodárstve a publikáciu o obyvateľoch Austrálie. Predplatil si časopis „Veda a Život“ (jeden z najstarších populárno-náučných mesačníkov vydávaný v Poľsku od roku 1926), dokázal skonštruovať kníhtlačiarenský stroj a veternú turbínu pre domácnosť, vďaka čomu ako prvý v obci svietil v dome elektrinou a nie petrolejovou lampou.
Jozefovou najväčšou vášňou bolo fotografovanie. Spočiatku používal vlastnoručne zostavený fotoaparát, ale časom začal používať profesionálne vybavenie, vďaka ktorému zdokumentoval každodenný život obyvateľov Markowej. Mnohé z fotografií sa zachovali dodnes – niektoré z nich sú prezentované na webovej stránke.
Bol nadšeným spoločenským aktivistom. Pôsobil v Združení katolíckej mužskej mládeže a neskôr vo Zväze vidieckej mládeže Poľskej republiky pod názvom „Wici“, kde zastával funkciu knihovníka a predsedu výboru pre poľnohospodárske vzdelávanie pri okresnom výbore. Istý čas bol aj vedúcim mliekarenského družstva v Markowej.
Po sobáši s 12 rokov mladšou Viktóriou a narodení detí, rozhodol sa s rodinou presťahovať na východný okraj Ľvovského vojvodstva, kde sa rozdeľovali pozemky. V roku 1938 Ulmovci kúpili päť hektárov černozeme vo Wojsławiciach pri Sokale. Sťahovanie sa však neuskutočnilo kvôli vypuknutiu vojny. V septembri 1939 sa Jozef zúčastnil na obrannej vojne.
Viktória Ulmová, rod. Niemczaková (10. decembra 1912 - 24. marca 1944)
Narodila sa ako siedme dieťa Jána a Františky, rod. Homovej. Keď mala šesť rokov, zomrela jej matka a rok pred svadbou aj jej otec. Podobne ako Jozef, aj ona sa spoločensky angažovala. Hrala v dedinskom divadle a navštevovala kurzy organizované Ľudovou univerzitou v Gaci.
V roku 1935 sa vydala za Jozefa a čoskoro sa jej narodili deti: Stanislava (nar. 18. júla 1936), Barbara (nar. 6. októbra 1937), Vladislav (nar. 5. decembra 1938), František (nar. 3. apríla 1940), Anton (nar. 6. júna 1941) a Mária (nar. 16. septembra 1942). V čase svojej smrti bola v pokročilom štádiu tehotenstva so siedmym dieťaťom.
Zločin v Markowej
Pred vypuknutím druhej svetovej vojny žilo na Podkarpatí najmenej 120 tisíc Židov. Len v takmer 4 500-tisícovom meste Markova žilo vtedy približne 120 ľudí židovského vierovyznania. Ich domy netvorili kompaktný celok, ale boli roztrúsené po celej obci. Mali tiež tri modlitebne a na veľké sviatky chodili do synagógy v Łańcute. Židia v Markovej sa zaoberali najmä obchodom a len niektorí z nich sa venovali poľnohospodárstvu.
Jozef Ulma mal so Židmi veľmi dobré vzťahy už pred vojnou. Niekoľko židovských rodín žilo spolu s ním v susedstve a s ďalšími obchodoval so zeleninou, ktorú sám vypestoval.
Vojnový teror si veľmi skoro začal vyberať svoju daň. Dňa 23. novembra 1939 vstúpil do platnosti príkaz, že všetci Židia starší ako 10 rokov, musia nosiť na rukách pásky s Dávidovou hviezdou. Čoskoro nasledovali ďalšie obmedzenia: povinná práca, zákaz používať dopravné prostriedky alebo bezdôvodne opustiť miesto bydliska. Židia boli následne umiestňovaní do get alebo posielaní do pracovných táborov.
V roku 1941 sa Nemci rozhodli pre „konečné riešenie židovskej otázky“ a osud Židov sa od tej chvíle stal značne dramatickým. Takmer 6 miliónov európskych Židov zahynulo vo vyhladzovacích táboroch v dôsledku popravy zastrelením, udusením v plynových komorách či fyzickým vyčerpaním. Do konca roku 1942 nemeckí ríšski funkcionári zavraždili takmer 1,3 milióna Židov z okresov Varšava, Radom, Lublin a Krakov, viac ako pol milióna z okresu Galícia a približne 130 000 z okresu Bialystok. Aj v roku 1941, na rozdiel od situácie v okupovaných krajinách západnej Európy, Nemci zaviedli na poľských územiach trest smrti za akúkoľvek pomoc Židom. Z tohto dôvodu bolo zavraždených približne tisíc Poliakov.
Operácia „Reinhardt“, ktorá prebiehala od marca 1942, a ktorej cieľom bolo vyhladiť všetkých Židov v Generálnom gubernáte a v okrese Bialystok, sa začala realizovať v Łańcute a jeho okolí koncom júla a začiatkom augusta 1942. Nemci vydali zákaz pobytu Židov v oblasti Markowa a začali ich postupne deportovať do pracovného tábora v Pełkinie a potom do vyhladzovacieho tábora v Bełżci.
Toho času niektorí Židia z Markowej požiadali Ulmovcov o pomoc. Jozef im spočiatku pomáhal stavať zemľanky na okraji dediny. Vieme o štvorčlennej rodine Ryfkiovcov, ktorej Jozef pomohol postaviť úkryt v rokline pri potoku. Nebol to však dostatočne účinný prostriedok na prežitie, keďže nemeckí žandári spolu s policajtmi vykonávali cielené pátranie po Židoch: v obci aj v okolí.
Dňa 13. decembra 1942, Nemci nariadili starostovi Markowej, aby zorganizoval pátraciu akciu. Predpoludním starosta informoval obyvateľov obce o plánovanej akcii, čím umožnil ukrývajúcim sa lepšie zabezpečiť svoje úkryty. Najmenej 26 obyvateľov, väčšinou z donútenia, nahlásilo 25 z približne 54 ukrývajúcich sa Židov.
Zajatých zatvorili do tzv. komunálneho záchytného centra, ktoré sa nachádzalo na hlavnej križovatke v obci. Dňa 14. decembra 1942 ich všetkých popravili zastrelením nemeckí žandári z Łańcutu. Napriek tejto akcii sa v Markovej, po decembri 1942, naďalej skrývalo 29 Židov, z ktorých 21 sa dožilo konca okupácie.
Ôsmi Židia boli spolu s rodinou Ulmovcov zavraždení 24. marca 1944.
Videoklip skupiny Soul, prezentovaný na sympóziu „Słudzy Boży Józef i Wiktoria Ulmowie z dziećmi – świadkowie wiary” – Markowa, Przemyśl, 21–22 marca 2018
Židov v Markowej ukrývalo viacero rodín, ale najväčšiu skupinu Židov do svojho domu prijali práve Ulmovci. Pravdepodobne sa tak stalo v decembri 1942. Jednalo sa o známych rodiny Ulmovcov z Łańcutu: Šaula Goldmana so synmi Baruchom, Mechelom, Joachimom a Mojžišom a susedky Ulmovcov z Markovej, ktoré boli dcérami Chaima Goldmana – príbuzného spomínaného Šaula: Gołda Grünfeldová a Lea Didnerová. Tá sa skrývala so svojou malou dcérkou menom Rešla.
Šaul Goldman mal asi 70 rokov a bol obchodníkom s dobytkom. Žil v Łańcute, ale bol dobre známy v Markowej, kam často prichádzal za obchodom. Rodičmi Gołdy a Ley boli zasa Chaim a Estera Goldmanovci, ktorí ako máloktorí Židia boli zároveň roľníkmi aj obchodníkmi a v Markowej mali svoj vlastný obchod.
Vieme, že spolu s Goldmanovcami sa Jozef Ulma zaoberal činením kože, ktorú predával, aby si zarobil na živobytie. Umožňovala to poloha domu Ulmovcov na okraji dediny. Ukrývajúci sa Židia pravdepodobne platili za ich výživu; nič však nenasvedčuje tomu, že by im Ulmovci pomáhali za finančnú odmenu. Gołda Grünfeldová ešte aj na konci okupácie vlastnila zlaté cennosti, ktoré našli nemeckí žandári pri jej mŕtvole.
Veľké množstvo potravín, ktoré Viktória nakupovala, však upútalo pozornosť okolia a naznačovalo skutočnosť, že v ich dome žije viac ľudí ako len členovia rodiny. Zostáva záhadou, kto a kedy oznámil ukrývajúcich sa Židov Nemcom. Pravdepodobne to bol Włodzimierz Leś – strážnik poľskej polície z Łańcutu. Podľa zistení podzemia bol mimoriadne horlivým kolaborantom s nemeckými okupantmi. Z dokumentov tiež vyplýva, že predtým, ako sa Goldmanovci obrátili o pomoc na Ulmovcov, bol to práve Leś, kto im za peniaze pomohol ukryť sa v Łańcute a neskôr ich vyhnal, pričom si zároveň ponechal ich majetok.
V noci, z 23. na 24. marca 1944, prišlo do Markovej päť žandárov a štyria až šiesti policajti. Skupine velil náčelník žandárstva poručík Eilert Dieken.
Traja Židia boli zastrelení počas spánku, a ostatní boli o chvíľu neskôr popravení rovnakým spôsobom. Jozefa Ulmu a jeho tehotnú manželku Viktóriu vyviedli pred dom. Potom Dieken po porade so svojimi podriadenými nariadil zastreliť aj deti. V priebehu niekoľkých okamihov bolo zavraždených 17 ľudí – vrátane ešte nenarodeného dieťaťa.
Po skončení tohto masakru, Nemci pristúpili k rabovaniu statku a vecí patriacich zavraždeným. Dedinčania boli nútení pochovať mŕtvych. Boli vykopané dve jamy – Ulmovci boli pochovaní v jednej a Židia v druhej. Nakoniec páchatelia usporiadali na mieste popravy oslavu. V januári 1945 boli telá Ulmovcov exhumované a prenesené na miestny farský cintorín. O dva roky neskôr boli aj pozostatky zavraždených Židov exhumované a pochované na cintoríne v Jagielle spolu s obeťami masakry zo 14. decembra 1942.
Jediným žandárom, ktorý bol súdený za zločin v Markovej, bol Josef Kokott. Výsledkom procesu, ktorý sa konal pred Krajským súdom v Rzeszowe v roku 1958, bol rozsudok smrti, ktorý bol neskôr zmenený na doživotie. Po zmene zákona bol trest znížený na 25 rokov odňatia slobody. Zomrel vo väznici v Bytome v roku 1980.
Na druhej strane, strážnik Włodzimierz Leś, bol súdený a potrestaný poľským podzemným štátom. Dňa 11. septembra 1944 nad ním poľské podzemie vykonalo rozsudok smrti. Žandársky veliteľ Eilert Dieken sa po vojne stal policajtom v Esense v Dolnom Sasku. Bol už mŕtvy, keď v 60. rokoch 20. storočia prokuratúra pri Krajskom súde v Dortmunde začala vyšetrovanie zločinov spáchaných nemeckým žandárstvom v okupovanom okrese Jarosław. Zomrel v roku 1960 ako vážený občan. Ani on, ani ostatní účastníci vraždy sa nikdy nedočkali spravodlivosti.
V roku 1995 bola Jozefovi a Viktórii Ulmovým udelená medaila Spravodlivý medzi národmi. V roku 2010 im prezident Lech Kaczyński posmrtne udelil komandérsky kríž Rádu Polonia Restituta. Chudobní manželia z Markowej sa stali patrónmi škôl a ulíc. Ich meno nesie aj jediné múzeum Poliakov zachraňujúcich Židov počas druhej svetovej vojny v Poľsku, ktoré bolo otvorené v marci 2016 v Markowej.