HOMÍLIA pri príležitosti SLÁVNOSTI PRIJATIA RELIKVIÍ BL.RODINY ULMOVCOV, ktorú predniesol pomocný biskup Przemyskej arcidiecézy Krzysztof Chudzio.

Slávnosť Zvestovania Pána je veľkým kristologickým a mariologickým sviatkom. Tento sviatok má rozmer aj čisto ľudský, lebo sa domáha úcty k ľudskému životu od momentu počatia. Očividne odkrýva nádhernú úlohu materstva a pozýva k vďačnosti Spasiteľovi za posvätenie lona matiek, ktoré je pre človeka prvým bydliskom.

Preto s pokorou a údivom pozeráme dnes na Máriu, poslušnú a vernú pannu, ktorá sa vyslovením svojho „fiat“ stala mocou Ducha Svätého matkou Božieho Syna. List Hebrejom nás presviedča, že Boží Syn sa stáva človekom, aby splnil vôľu Nebeského Otca. V okamihu vtelenia vyjadril svoju pripravenosť obetovať sa. Všetko to robí z lásky a pre naše spasenie.
Do tohto tajomstva vťahuje i Máriu. Jej jednoduchý a srdečný dialóg s Božím Poslom nám ukazuje postoj pokornej služobnice Pána, ktorá vyjadruje nielen svoju poslušnosť Bohu, ale ponížené poddanie sa jeho moci.

Márie vie, že nie je schopná, že sama nemá silu zrealizovať nepredstaviteľné tajomstvo. Ale vie, že pri nej stojí Gabriel – „El-Ghabr“ – Boh je sila. Preto keď sa pokoruje a vyjadruje svoj súhlas, oddáva sa konaniu tej sily Boha, ktorá prostredníctvom Ducha Svätého spôsobí, že Boží Syn môže prísť na zem.

Je to pozoruhodné učenie a opravdivý postoj viery. Čím viac sa pred Bohom pokorím a opriem o Božiu moc, nie o svoju vlastnú, tým viac Boh môže a začína realizovať svoje plány. Jeho plány vedú človeka vždy k spáse.

Ukazuje sa, že keď otávarame svoje srdce Božiemu svetlu a jeho moci, Pán v nás robí neobyčajné zázraky. Jeho mocou sme schopní konať skutky, ktoré prekvapujú dokonca aj nás samých. Ale stretnutie s Božou milosťou si vyžaduje ďalšiu spoluprácu a úplnú dôveru Bohu.

Aby bol náš vzťah s Bohom ešte viac opravdivý, trvalý a reálny, Svätý Otec ohlásil a otvoril Jubilejný rok. Je to zároveň príležitosť vrátiť sa a prehĺbiť duchovný život a tiež otvoriť sa pre druhých.

Vieme, že sprievodným heslom tohto Jubilejného roka je „Nádej“. Svätý Otec podčiarkuje, že je to hodnota, ktorú svet dnes zvlášť potrebuje. Veď sami zažívame ničivé vplyvy rôznych ideológií, ktoré sú vo svojom obsahu nielen proti evanjeliu, ale keďže sa sústreďujú len na materializmus a odmietajú večný život, spôsobujú, že svet sa ponára do nihilizmu, ktorý ako „čierna diera“ vo vesmíre pohlcuje všetky duchovné hodnoty.

Veď ešte nedávno materialisti a ich filozofi vykresľovali večný život ako utópiu a presadzovali slávny slogan o náboženstve, ktoré definovali ako ópium ľudstva. Žiaľ, rozhodli sa dokonca násilne vtrhnúť do ľudských sŕdc a vziať im vieru a nádej.
Našťastie dnes už pominuli mračná krutého prenasledovania Cirkvi komunistickým režimom. A vy tu na Slovensku dobre viete, aké veľké a zhubné bolo toto prenasledovanie. Ale takisto máte právo byť hrdí, keď obdivujete nezlomnosť a vernosť Bohu tých vašich rodákov, ktorí sa v tom čase stali mučeníkmi a skutočnými svedkami viery.

Medzi obeťami komunistického režimu na Slovensku je šesť blahoslavených. V roku 2001 sv. Ján Pavol II. blahorečil biskupa prešovskej eparchie Pavla Petra Gojdiča (1888 – 1970), potom počas poslednej návštevy na Slovensku v roku 2003 pomocného biskupa prešovskej eparchie Vasiľa Hopka (1904 – 1976) a Zdenku Schelingovú (1916 – 1955) z kongregácie Milosrdných sestier svätého Kríža.

Ďalší mučeník komunizmu salezián Titus Zeman (1915 – 1969) bol blahorečený pápežom Františkom v roku 2017, ďalej v roku 2018 aj Anna Kolesárová (1928 – 1944), ktorá bola zastrelená ruským vojakom, keď bránila svoju čistotu.

V uplynulom roku v septembri bol blahorečený bohoslovec Ján Havlík, o ktorom kardinál Semeraro povedal: „Tento vzor vernosti je dnes oficiálne ponúknutý nielen Cirkvi na Slovensku, ale určite aj všetkým kresťanom a chcel by som doplniť, že všetkým, ktorí pracujú v prospech ľudskej dôstojnosti a slobody svedomia.“ Zároveň kardinál Semeraro podčiarkol, že bl. Ján Havlík bol človekom nádeje a to od samého začiatku. „To čnosť nádeje spôsobila, že jeho povolanie rástlo. To nádej živila jeho povolanie.“

Sestry a bratia,
nádej sa zakladá na viere a živí sa láskou, a tak nám umožňuje v živote napredovať.

Keď hľadíme na svätých a blahoslavených vašej vlasti, na tieto pekné vzory vernosti Bohu, chcel by som ešte ponúknuť príklad blahoslavenej rodiny, ktorá bývala neďaleko, ani nie 200 km odtiaľto. Boli to laici, ktorí vo svojom povolaní k rodinnému životu uskutočnili všeobecné povolanie k svätosti. Pri pohľade na túto rodinu si každý môže nájsť svojho vlastného patróna, prihovárajúceho sa u Boha, ale aj príklad hodný nasledovania a určitú blízkosť, svojho osobného patróna tu nájdu otcovia, matky, aj deti.

Ukazuje sa, že ako ľudia stále potrebujeme inšpiráciu, určitý impulz, aby sme nepodľahli marazmu – akejsi bezútešnosti, ktorá prispieva k rôznym frustráciám a dokonca depresiám. Potrebujeme inšpiráciu, ktorá nás potiahne.
Pred nami stoja mučeníci z čias II. svetovej vojny: Jozef a Viktória Ulmovci s ich siemimi malými deťmi (z toho jedno ešte nenarodené) – prvá blahorečená rodina v histórii Cirkvi. Vedúc hlboký náboženský rodinný život, známi svojou spoločenskou angažovanosťou, nesúhlasili s nečinným prizeraním sa nemeckým zločinom. Vedeli, že za svoje konanie môžu byť usmrtení rukou nemeckých okupantov. Za to, že poskytli útočisko niekoľkým prenasledovaným Židom, bola celá rodina zavraždená 24. marca 1944.

Táto blahoslavená rodina – Jozef a Viktória, a ich deti Stanislava, Barbara, Vladislav, František, Anton, Mária a dieťatko, ktoré bolo v lone matky – Ulmovci – nás nadchýnajú a vovádzajú do sveta hodnôt, ktoré nie sú len univerzálne, ale aj dôležité a potrebné, dokonca sú nevyhnutné pre každodennú existenciu, tu a teraz. Ony spôsobujú, že svätyňa nášho srdca je pekná a ozdobená čnosťami.

V ich živote sa objavujú aj také prvky, po ktorých túžime, ale ktoré sa nám dnes zdajú nerealizovateľné.

Človek predsa túži po trvalej láske, túži po priateľstve a spoločenstve, v ktorom sa bude cítiť užitočný. Potrebuje sa realizovať skrze tvorbu konkrétneho dobra. A zároveň odmieta atmosféru neslobody, násilia a bolí ho, keď sa ubližuje iným.
Počas vojny ale aj v čase zdanlivého pokoja, keď sa násilie ukazuje rafinovanejším spôsobom, je miesto a čas, aby sa človek stával viac človekom. Aby sa človek stával viac Božím, ako to často pripomínal sv. Ján Pavol II.

„Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a ak počúva učiteľov, tak len preto, že sú zároveň svedkami“ – napísal Pavol VI. v Evangeli nuntiandi (č. 41).

Dnes máme príležitosť poďakovať sa Pánu Bohu, že nám ukázal tieto dôležité prvky kresťanského života a zároveň ďakujeme tejto blahoslavenej rodine, ktorá nám môže byť inšpiráciou:
– ako budovať rodinný život na silných základoch viery a lásky k Bohu a k blížnym,
– ako postaviť rodinný život na Svätom Písme a úcte k Božiemu slovu,
– sú nám vzorom rodiny plnej lásky, trpezlivosti, vzájomnej starostlivosti o seba, rodiny otvorenej pre dar života prijatý s radosťou, láskou a zodpovednosťou,
– povzbudzujú nás k starostlivosti o rodinu,
– pripomínajú nám pravdu o svätosti a hodnote ľudského života od momentu počatia po prirodzenú smrť,
– povzbudzujú nás k reflexii a spytovaniu svedomia v oblasti výchovy v našich rodinách,
– pripomínajú hodnoty a význam života s Bohom až po vyliatie krvi, a tým aj príklad odvahy a sily v pokornom a autentickom vydávaní svedectva o Kristovi a evanjeliu.

Vo svete, kde človek prahne po slobode a blahobyte, kde víťazí hedonizmus a konzumizmus, kde sa zdá byť sebazaprenie a obeta cudzia a neprijateľná, Jozef a Viktória a ich poslušné deti nás učia, že život blahoslavenstiev môže byť z perspektívy večnosti radostnejší než akýkoľvek iný.

Pekne to vystihol vo svojej homílii počas blahorečenia kardinál Semeraro: „Noví blahoslavení nás učia predovšetkým prijímať Božie slovo a každý deň sa usilovať plniť Božiu vôľu. Ulmovci ako rodina počúvali Božie slovo počas nedeľnej liturgie a následne pokračovali v jeho meditácii doma, čo vidieť v ich čítanej a popodčiarkovanej Biblii. (…) Takto vypočuté Pánovo slovo deň čo deň formovalo ich odvážny program života.“